ARIADNINA NIŤ

Kto sa ukrýva v labyrinte? Bol to bájny Minotaurus? Alebo sme z toho, čo nás má zachrániť, sami urobili niečo, čoho sa najviac bojíme? Ako sa Ariadné stane ženou boha Dionýza, ktorý ako jediný ženy ochraňuje a miluje namiesto toho, aby ich pokoroval, dobýval a opúšťal? Čo nám ženám bráni odovzdať sa životu? Ako sa v nás rodí Dionýzovo-Kristovo vedomie? Čo ak by sme nemali strach vydať sa s otvoreným srdcom skúmať tie najhlbšie otázky bytia?

Kréta samotná je ako božský Dionýzos. Urobí všetko pre to, aby rozbúrala odpory, ktoré bránia životu v nás. Čo ak mu však bránime my sami vinou a trestaním seba samých za to,

čo sa nemohlo nestať?

PRIEBEH KONŠTELÁCIE

„Je to nespravodlivé, prečo by mal Minotaurus zomrieť? Je nevinný.“ Po chvíli muž prichádza do stredu, kde leží kameň s vínom, chlebom, granátovým jablkom a soškou Asteria. Stavia sa do stredu a začne sa rozhliadať po jaskyni. HOVORÍ: „Všetko je tu nádherné, tá krása tohto miesta, každý pohľad, všade, kam sa pozriem. Stojím tu a viem, že raz zomriem, ale je to správne, ja som šťastný.“

Napije sa vína…

S extatickým výrazom v tvári sa na nás všetkých pozerá. V tej chvíli sa stavia Ariadné, či skôr jedna jej časť. Prichádza k nemu do stredu a v spoločnom objatí sa jeden na druhého pozerajú. V ich očiach je niečo božské, akoby hľadeli do večnosti. Stoja v láskavom objatí, spokojne a pokojne.

V jednej z podôb mýtu patrí Ariadné Dionýzovi od začiatku. Tak ako je každá duša ženy zasľúbená tomuto bohovi. Aby jej dušu zachránil, potrebuje Ariadné prejsť mnohými skúškami, a nielen to. Potrebuje ich s úctou uznať ako súčasť seba samej, bez VINY, ktorú si človek tak ľahko prisúdi. A tak sa z jej utrpenia stáva spasenie v objatí boha.

Dionýzos sa ukazuje v tejto časti hneď na začiatku, čím potvrdzuje jednu z najstarších verzií mýtu. Neskôr sa ukáže, že bol prítomný ako časť Minotaura, ktorá bola zmierená so svojím osudom, čím nám všetkým dal tú najkrajšiu lekciu o živote a smrti.

Na skalu prichádza Poseidón. V ruke drží palicu pripomínajúcu trojzubec a v druhej kameň, ktorým udiera do skaly. Vždy, keď udrie, prichádza do konštelácie ďalšia postava. „JE JASNÉ, ŽE TU VLÁDNEM JA. AKO POVIEM, TAK BUDE!“

Do stredu prichádza časť Minotaura : „Moja smrť nie je spravodlivá, nechcem zomrieť, si hlúpy, ak si myslíš, že je to náš osud. NIE!“ hovorí k inej časti, ktorú môžeme nazvať pôvodným menom Asterios – Hviezdny alebo Dionýsos, či jeho vedomie. Dvaja Minotaurovia. Jeden osud. Dva úplne odlišné postoje k životu a smrti.

Prichádza bohyňa, stará, múdra a veľmi krásna. Pohľad na ňu vyvolával veľký pokoj. Hovorí, že je babičkou Ariadné, stavia sa na skalu a pripomína akúsi prajednotu. Jej meno je Perseis, manželka boha Hélia. Prichádza k Ariadné, akoby jej odovzdávala múdrosť celého ženského rodu, ktorý kedy na zemi bol. Perseis je v antickej mytológii dcérou Ókeana. Jej pôvod akoby v našom symbolickom obraze odkazoval k hlbinám, z ktorých sa rodí život a múdrosť.

Iná časť Ariadné sa potuluje po okolí, akoby sa chcela schovať. Neochotná prijať, že svojimi činmi zradila rodinu, nechala zabiť brata a opustila rodnú Krétu. Na jej tvári je vidieť utrpenie a zároveň útek od zodpovednosti. Tým, ako sa pozerá do očí zrady, pred ňou musí utekať. Ariadné, z ktorej sa na chvíľu stala skôr samotná červená niť-osud, k nej prichádza a hovorí jej: „Ty nemôžeš inak, nemáš na výber.“

Nepočuje ju, vyzerá, akoby radšej odišla či vymyslela niečo, ako sa zbaviť svojho osudu. A tak zostáva „stratená“. A práve tu sa ukazuje jedna z tém celej konštelácie. Čo ak najväčšie utrpenie nespôsobuje to, čo sa nám v živote stalo, ale náš odpor voči tomu, čo sa nemohlo nestať?

Keď sa po dlhom potulovaní sem a tam ozve Theseus, hovorí, že nepozná žiadny dôvod, prečo by do labyrintu mal vstúpiť. Tu k nemu prichádza Ariadné, tá, ktorá vie a zároveň vstupuje a vystupuje z ľudského osudu, sprevádza seba a skrz svoj osud učí ostatných. Hovorí: „No predsa kvôli mne…“ Prechádza sa okolo neho a jeho samotného omotáva do červenej nite. Theseus sa ako hrdina zdá pasívny. Pripomínam mu, že svojím činom slúži svojmu otcovi. Vie, že niečo urobiť má, ale ešte neprišiel čas. Možno preto, že labyrint ešte nestál.

Medzitým prichádza na skalu súhvezdie. Stojí tam a hovorí: „Žiarim nad všetkým, moje poznanie je poznaním celej jednoty a to je cieľom tohto príbehu.“ Artemis je v gréckej mytológii spojená aj s hviezdnou oblohou. Per aspera ad astra je latinské príslovie, ktoré znamená: „Cez prekážky ku hviezdam.“

Poseidón udiera do skaly. Prichádza manželka Minoa, Pasifé. Pasifé je ticho, je pasívna, len stojí a pozerá. Poseidón jej prikáže: „Príď ku mne a pokľakni predo mnou.“ Až s fanatickým odovzdaním prichádza a pokľakne. Veď býk, s ktorým splodila Minotaura, je Poseidónovým symbolom. Ona sama hovorí: „Jeho príkaz mi pomohol, zachránil ma. Bez neho som vôbec nevedela, kto som. “

V diaľke sa ozýva: „To klaňanie ti nepomôže.“

Tu sa objaví Daidalos. Posadnutý staviteľským umením začne premeriavať rozmery priestoru, chodí sem a tam, hľadá materiál. V hre však stále chýba Minos. Minos. Kráľ, ktorého nesplnený sľub bohu Poseidónovi stál na začiatku celej tragédie. Minos sa nechce prihlásiť, no mnohým bolo jasné, že tu sedí.

Povedala som: „Často, keď je situácia neriešiteľná, z čistajasna sa zjaví Diov blesk a situáciu, ktorá nemá žiadny smer, vyjasní.“ V tej chvíli rýchlo pribehol Minos do stredu labyrintu. Daidalos začal labyrint stavať a Minos hovorí: „Dal som postaviť labyrint a Minotaurovi Atény obetujú ľudí. To sa musí stať, avšak so mnou to nejako nesúvisí.“

Vedela som, že Minos je Diov syn a blesk je tiež jeho súčasťou. Niekedy nie je potrebné veci pomenovať priamo, aby sa samy ukázali. Zvlášť tie veci, ktoré sa snažia byť nevidené. Tie sa potom prezradia samy.

Bludisko stojí a Minotaurovi aj Asteriovi začalo byť tesnejšie. KEĎ SA SÁM STRACH STANE VÄZENÍM. Asterios však znova pozerá okolo seba, napije sa vína a hovorí:

„Viem, čo sa stane, a teším sa na to. Smrť ma nečaká.“ S úsmevom pozerá na svojho kolegu v labyrinte, ktorému do spevu neni. Hovorí: „Som ako skamenený, nemôžem sa hýbať.“ Akoby ich väzením nebol labyrint samotný, ale vzťah, ktorý mali k tomu, čo ich čaká.

Tu sa Theseus začal zháňať po niti, ktorá bola náhodou uviazaná o kameň v jaskyni. Odmotáva ju, pripravuje. Ariadné sa okolo neho otáča, zvádza ho a provokuje. Tu sa ukazuje jedna z jej častí, Ariadné-Afrodité, a tak používa silu zvádzania samotnej Afrodity, aby naplnila vlastný osud. A tak vidíme, že dary človeku dané do vienka, nech už sú akékoľvek, sú dôležité v jeho osude, inak by ho nemohol naplniť a oslobodiť sa.

Theseus hovorí: „Neverím ti ani nos medzi očami.“ Nič menej, v tejto chvíli drží v rukách niť a vstupuje do labyrintu.

Tu sa objavuje Artemis, ktorá najskôr stála v podobe súhvezdia. Artemis prichádza k Ariadné, tej, ktorá vie. Ariadné hovorí: „Tebe už nepatrím,“ a odchádza. Homér v jedenástej knihe Odysey spomína, že Ariadné usmrtila Artemis na ostrove Dia v súvislosti s Dionýzovým svedectvom. Bohyni Artemis slúžia dievčatá pred menštruáciou. Avšak ak žena dospeje, skutočne už tejto bohyni nepatrí. A tak v nej zomiera jej „dievčenská podoba“, aby sa mohla zrodiť žena.

Perseis, maminka Pasifé, sa premieňala. Ona sama, ako večná hlbina mora, z ktorej všetko vzniká a v ktorej všetko zaniká, sa premieňala na moiru, sudičku, ktorá červenú niť spriadala. V jednej chvíli zavolala po svojom manželovi a vstúpil do hry Hélios. Ako boh, ktorý svieti na všetkých rovnako, bol nestranný, príjemný a pokojný.

Theseus vstupuje do labyrintu a začína bojovať s Minotaurom, snaží sa ho chytiť pod krk. Tu sa ukazuje tiež najstaršia verzia mýtu, kde Theseus zabíja Minotaura holými rukami. Minotaurus sa bráni, ako to len ide, a v tej chvíli hovorí Persea pokojným hlasom: „Smrti sa neubrániš.“

Theseus Minotaura zabije a v tej chvíli odchádza hore na skalu Dionýzos spolu s Ariadné. Stoja tam spolu v objatí a hľadia dole s láskou na všetkých. KONŠTELÁCIA SA KONČÍ…

Tento mýtus v každom z nás veľmi nenápadne, ako to už konštelácie mýtov vedia, odkryl tú najhlbšiu vrstvu psyché, ktorú v živote považujeme za seba alebo svoj príbeh. Každý mal možnosť uvidieť, čo komu a hlavne sám sebe hrá, a že to mnohí uvideli. Pred konšteláciou pár z nás vstúpilo dole do jaskyne, ktorá nie je bežne turistická a vstup je na vlastné nebezpečenstvo. Keď som príbeh čítala, vnímala som každé slovo inak, cítila som ho. Zákruty labyrintu ako zákruty jaskyne, ktorá sa dotýka hlbokých útrob matky Zeme.

Cestou tohto mýtu, ktorý som dlho spoznávala skrze seba, vznikol tento krásny moment pre nás všetkých, a tak znovu všetkým ďakujem. Hlavne Ivane Wurstovej, vďaka ktorej sa mohol uskutočniť. Ako hovorí Dawningová, pre ženu je jednou z najťažších skúšok opustiť mužovu animu, teda tú, ktorá mu slúži ako jeho svetlo v tmách. Pretože nie on, ale ona čerpá z vlastnej múdrosti a schopnosti sprevádzať muža. Ak však prestane utekať do vzťahu s mužom vo vonkajšom svete pred svojou vlastnou transcendenciou, môže sprevádzať svojho vlastného anima vo svojej duši aj v tých najväčších tmách, labyrintom – vlastným osudom a tak sa oslobodiť spod jeho područia. Stáva sa dospelou ženou, ktorá stojí pri mužovi, ktorý ju nepotrebuje, ale chce. Tento zväzok sa nazýva hieros gamos – posvätný sobáš – a najskôr sa musí uskutočniť v duši, aby mohol existovať aj vo vonkajšom svete. Ako vnútri, tak vonku. Ako hore, tak dole.

Dionýzos je predchodca Krista. Jeho atribút, červené víno, nie je nič iné než krv Božia. Na záver konštelácie som pripomenula slová apoštola Pavla z Prvého listu Korinťanom: „Nech každý skúma sám za seba, aký to chlieb je a čo z kalicha pije. Kto je a pije a nerozpoznáva, že ide o telo Pána a jeho krv, ten je a pije k svojmu zmaru a zavrhnutiu.“ Apoštol Pavel, ako prvý pochopil a začal vykladať Krista v duchu dionýzovských mystérií.

Sme deti Apolónove, až pokiaľ z hlbín našej duše nevystúpi sám Dionýzos a našu racionalitu, sebakontrolu, snahu o dokonalosť a celý apolónsky rád neroztrhá na kusy. Pomáha nám prekonať zdanlivo neprekonateľné rozdiely a súdy medzi nami. „Pod vplyvom Dionýza sa z otroka stáva slobodný muž, miznú všetky obmedzenia, ktoré nás od seba oddeľujú. Každý sa cíti s blízkym spojený a dokonca s ním splynie v jedno, akoby sa roztrhol závoj Máje a už len v kusoch sa trepotal nad tajuplnou prajednotou, do ktorej nás zasväcuje Dionýzovo mystérium.“ Ako píše Nietzsche v zrodení tragédie.

A NA ZÁVER OPISUJE MUŽ, KTORÝ SA OCITOL V ROLI ASTERIA-DIONÝZA:

„Do konštelácie som vstúpil z ľútosti k Minotaurovi a vo chvíli sa vo mne prejavila radosť zo života taká veľká, že bola väčšia ako smrť. Všetko som prijímal, každého a všetko tak, ako sa dialo. Bolo to nádherné, stále to cítim, to som ešte nikdy nezažil.“ K čomu dodáva Ivana Wurstová: „TO JE KRISTOVO VEDOMIE V ČLOVEKU.“

A tu sa celý príbeh znovu vracia na začiatok. K mužovi, ktorý stojí v jaskyni, drží v rukách víno, pozerá sa na krásu sveta a vie, že zomrie. A predsa je šťastný. Nie preto, že by premohol smrť. Ale preto, že sa jej prestal brániť.

ĎAKUJEM.

Text pôvodnej konštelácie hovoreným slovom :

Pramene a odborné súvislosti

Nasledujúce diela predstavujú antické a filozofické východiská môjho výkladu. Jednotlivé symbolické obrazy konštelácie sú mojimi pozorovaniami a interpretáciami, nie doslovným obsahom uvedených prameňov.

Antické pramene

1. Pseudo-Apollodóros – Bibliotheca, III, 1, 2–4 – Minos, Pasifé, Perseis, Poseidónov býk a Asterios.
2. Pseudo-Apollodóros – Epitome, I, 8–9 – Ariadnina niť, Theseov vstup do labyrintu a zabitie Minotaura holými rukami.
3. Hésiodos – Theogónia, verše 947–949 – Dionýzos, Ariadné a jej nesmrteľnosť.
4. Homér – Odyssea, XI, 321–325 – odlišná tradícia o smrti Ariadné rukou Artemis.
5. Ovídius – Premeny, VIII, 152–182 – labyrint, Theseus, Ariadné, Dionýzos a koruna premenená na súhvezdie.
6. Ovídius – Heroides, X – Ariadnin list Theseovi po jeho odchode.
7. Gaius Valerius Catullus – Carmen 64 – Ariadnino opustenie, utrpenie a príchod Dionýza.

Filozofické, psychologické a náboženské súvislosti

8. Friedrich Nietzsche – Zrodenie tragédie, najmä § 1 – apolónsky a dionýzovský princíp, prekročenie individualizácie a obraz prajednoty.
9. C. G. Jung – analytická psychológia, archetypy a symbolický výklad mýtov. Jungovská perspektíva je interpretačným rámcom, nie dokladom konkrétneho priebehu konštelácie.
10. Christine Downing – The Goddess: Mythological Images of the Feminine – psychologické a mytologické obrazy ženskosti.
11. Biblia – Prvý list Korinťanom 11, 27–29, ekumenický preklad – Pavlove slová o skúmaní seba samého a prijímaní chleba a vína.